Zásady a pamäte svätého Filipa Neriho

Zásady a pamäte svätého Filipa Neriho

Úvod

Jeden z najväčších historikov Oratória, oplakávaný otec Antonio Cistellini, C.O., z Florencie, napísal, že „nanešťastie životopisec a hagiograf si budú môcť len nepatrne poslúžiť spismi svätého Filipa, než ako to bolo v prípade iných velikánov: napríklad svätého Ignáca, svätého Karola Borromejského, svätého Františka Saleského. Svätý Filip nebol spisovateľským svätcom, a on sám vyznal takmer neprekonateľnú ostýchavosť zobrať do rúk pero (okrem toho, že ten istý problém mal aj s hovorením o sebe: Secretum meum mihi, to je moje tajomstvo, hovorieval).

Po svätom Filipovi máme dnes asi tridsať listov, niektoré príležitostné spisy a tri sonety, z ktorých dva sú mu pripisované s pochybnosťami. No bez toho, žeby sme chceli odobrať duchovnú a historickú hodnotu týmto dôležitým dokumentom, sú to jeho zásady a pamäte, ktoré sa stali takpovediac „hovorcami“ svätého Filipa a podstaty oratoriánskej špirituality.

Zásady a pamäte, ktoré boli zozbierané z priamych svedectiev jeho prvých učeníkov počas rozhovorov a príhovorov, vyvažujú nedostatok jeho spisov a privádzajú čitateľa k lepšiemu pochopeniu pôvodu a základov Oratória. Sv. Filip Neri bol jedným z veľkých majstrov tzv. „pedagogiky svätosti“. Najobľúbenejším duchovným synom svätého Filipa Neriho bol Francesco Maria Tarugi. Stal sa jeho nástupcom. On najlepšie vyjadril výchovnú metódu svojho duchovného majstra: „Úlohou nášho inštitútu je hovoriť k srdcu.“ Duch Svätý v jedinečnej skúsenosti Turíc roku 1544 v katakombách sv. Sebastiána vytvoril z Filipovho srdca „ohnivé srdce“ schopné hovoriť k srdciam. Guzmán Carriquiry hovorí, že otec Filip číta v srdciach iných to, čo oni sami nevedia čítať, a dovoľuje im objaviť v sebe toho, ktorý je väčší ako ich srdce. Osobne sprevádza rast svojich priateľov a učeníkov, dávajúc veľmi moderným spôsobom hodnotu ich svedomiu a ich slobode. Osoba rastie vo svojom človečenstve iba vtedy, keď stretne svedectvo väčšie od seba samej, otcovstvo, obdivuhodnú prítomnosť, ktoré by jej ukázali cestu rastu, križovatku vlastnej slobody, požiadavky zodpovednosti, bez toho, aby zostala zakliesnená vo svojich obmedzeniach, vo svojich vášňach a ospravedlňovaniach. Filip Neri bol autentickým „majstrom duší“ v dare, ktorý objíma celú osobu, v jej okolnostiach, až do hĺbky jej bytia.

Možno u neho pozorovať takpovediac alergiu na písanie: väčšina listov, ktoré sa po ňom zachovali, boli diktované istému tajomníkovi. Otec sa obmedzil iba na to, aby mu vysvetlil základnú predstavu. A krátko pred smrťou sa rozhodol spáliť aj tých málo spisov, ktoré sa nachádzali v jeho izbe. O to vzácnejšie sú preto Zásady sv. Filipa, ktoré zozbierali a uchovávali jeho prví učeníci. Spolu so životnými príkladmi a hojnými svedectvami, ktoré sú obsiahnuté v Procese kanonizácie, práve ony tvoria vzácne dedičstvo a odovzdávajú nám živý lúč sapientiae cordis (múdrosti srdca) Svätého, pre ktorého Goethe vymyslel definíciu „hĺbavej radosti“. Tieto Zásady, jednoduché a prívetivé, pretože vytryskli z každodennej skúsenosti vzťahu s Bohom a s ľuďmi, aj naďalej poskytujú každej dobe vzácny návod ku kresťanskému napredovaniu.

Prvé série sa objavili na procese kanonizácie počas sedenia 23. januára 1596, keď prišiel svedčiť otec Francesco Zazzara, ktorý sa spoločne s otcami Pompejom Paterim a Giulianom Giustinianim postarali o bohatú zbierku filipovských zásad (Archív rímskeho Oratória, A.III.9), a ešte počas sedení 18. apríla a 13. mája toho istého roku, keď prišli vypovedať kardinál Pietro Paolo Crescenzi a prelát Marco Antonio Maffa.

Najstaršie vydanie Výrokov a Zásad svätého Filipa nájdeme v dodatku knihy Duchovných cvičení, ktoré napísal Agostino Manni a ktoré boli vydané v roku 1607 v Bresci. Zásady a pamäte boli potom vydávané až do dnešných dní v rozličnom poriadku a výbere. V roku 2006 vyšla podobná zbierka, ktorú komentuje súčasný generálny prokurátor oratoriánov, otec Edoardo Aldo Cerrato, C.O. Práve z tejto zbierky Zásad a Pamätí svätého Filipa Neriho vyberáme niekoľko textov, ktoré nám môžu pomôcť aspoň trochu sa priblížiť k autentickému duchu tohto veľkého Apoštola Ríma.

------

1.

„...zjednotiť v Kristovi ako hlave všetko...“

Na perách otca Filipa sa často vyskytujú výroky, ktorými vyjadruje základné nastolenie kresťanského života. Ježiš Kristus nie je iba nejakým odkazom, hoc aj dôležitým: je stredom všetkého, Prítomnosťou „Boha s nami“, ktorá vytrháva ľudskú existenciu z márnivosti, dáva jej súdržnosť a odhaľuje jej hodnoverný zmysel. „Nespasí nás nejaká formula, ale Osoba, a istota, ktorú nám vlieva: „Ja som s Vami“, hovorieval kresťanom Ján Pavol II. na prahu nového tisícročia. A ozvenu mu robil Benedikt XVI. v deň začiatku svojho pontifikátu: „Kto nechá vojsť Krista, nič nestratí, nič – vôbec nič – z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkým. Iba v tomto priateľstve sa otvárajú dokorán brány života. Iba v tomto priateľstve sa reálne otvárajú veľké možnosti postavenia človeka. Iba v tomto priateľstve zakúšame to, čo je krásne a čo oslobodzuje. […] Nebojte sa Krista! On neberie nič, a dáva všetko. Kto sa dáva jemu, získa stonásobok. Áno, otvorte srdcia Kristovi a nájdete pravý život.”

Otec Filip ustavične opakoval:

Kto chce niečo iné ako Krista, nevie, čo chce, a kto chce niečo iné ako Krista, nevie, čo si žiada. Vanitas vanitatum et omnia vanitas (márnosť nad márnosť, všetko je márnosť), okrem Krista.

Kto si žiada niečo iné ako Krista, nevie, čo si žiada. Kto koná, a nie pre Krista, nevie, čo robí.

Môj Kriste, moja láska, celý svet je márnosť. Kto hľadá niečo iné ako Krista, nevie, čo chce, kto hľadá niečo iné ako Krista, nevie, čo si žiada.

Časté a spontánne sú aj jeho modlitby obrátené ku Kristovi, v ktorých Filip, hoci schopný vášnivých citov, vyjadruje svoju lásku k nemu nie na citovej úrovni, ale realisticky pozoruje, že učeník je stále neprimeraný vo svojej vernosti Pánovi. Filip to dobre vedel a v jednom liste svojmu duchovnému synovi napísal: Každý by chcel stáť na hore Tábor a vidieť premeneného Krista: sprevádzať však Krista na Kalvárii by chcelo iba málo ľudí. Preto jeho láska sa stáva pokornou prosbou o pomoc: Jesu, sis mihi Jesus (Ježišu, buď mi Spasiteľom). Nechcem nič iné ako tvoju presvätú vôľu, ó môj Ježišu, kedy ťa budem milovať synovskou láskou? Ježišu, chcel by som ťa milovať, môj Ježišu, nespoliehaj sa na mňa, môj Ježišu, povedal som ti to: ak mi ty nepomôžeš, nikdy neurobím nič dobré. Daj mi milosť, môj Ježišu, aby som ťa miloval nie zo strachu, ale z lásky. Pane, nečakaj odo mňa iné ako zlo a hriechy. Pane, nespoliehaj sa na mňa, pretože určite padnem, ak mi nepomôžeš. Pane, rana tvojho boku je veľká, ale ak mi nepomôžeš, ešte ju zväčším.

Spoločenstvo s Kristom, ktorú predkladá učeníkovi, sa nachádza vyjadrená vnuknutím hlbokého mysticizmu v jednom liste neteri sestre Márii Anne Trevi:

Boh nech vám dá milosť, aby ste sa sústredili na jeho božskú lásku a aby ste vstúpili tak hlboko do rany jeho boku, do živého prameňa Múdrosti poľudšteného Boha, aby ste úplne utopili svoju samolásku a aby ste už nenašli viac cestu von.

Otec Filip má živé vedomie, že láska ku Kristovi je aj základnou podmienkou misijného poslania:

Hovorieva, že keby bol mal desať osôb naozaj odpútaných, ktoré by nechceli nič iné ako Krista, mal by odvahu obrátiť celý svet.

V jednom liste Klementovi VIII. – s ničím neporovnateľnom dokumente rodinnej atmosféry, ktorú mu pápež dovoľoval, a vzťahu, plného vtipu, ktorý si Filip mohol dovoliť, keď mu „vyčítal“, že ho ešte neprišiel navštíviť počas jednej z jeho chorôb – svätec ponúka osobitné svedectvo svojej lásky ku Kristovi. Napriek svojmu hravému tónu list dovoľuje, aby vyšlo na povrch ústredné postavenie Krista v živote kresťana. V oddanom rešpekte skutočne vychádza na povrch vedomie obrovskej nadradenosti Krista nad každou ľudskou bytosťou. Žeby Filip chcel pripomenúť pápežovi Klementovi dôležitosť tej pokory, ktorej sa Hipolyt Aldobrandini kedysi učil v prostredí Oratória, ešte predtým než vystúpil na Petrovu katedru? Je isté, že pápež si pri čítaní týchto slov mohol spomenúť na svojho predchodcu, ktorý sa nechal zobraziť na mozaike Baziliky svätého Pavla za hradbami, ako sa maličký skláňa pred Kristovým majestátom, pričom mu bozkáva nohy... Táto malosť nijako neumenšuje dôstojnosť, ktorou je pápež obdarený, ale ju naopak vyvyšuje a zjavuje jej autentickú povahu.

Kristus, o siedmej hodine v noci, sa prišiel stať so mnou jedným telom, a Vaša Svätosť ešte ani raz neráčila prísť do nášho kostola. Kristus je človek a je Boh, a prichádza ma navštíviť vždy, keď sa mi zažiada. A Vaša Svätosť je obyčajný človek, aj keď sa narodil svätému a dobrému mužovi. Ale On sa narodil z Boha Otca. Vaša Svätosť sa narodila pani Agnesine, svätej žene, ale on sa narodil z Panny Pannien!

Klement VIII, ktorý hlboko miloval otca Filipa, mu odpovedal na ten istý lístok rovnakou hravou vľúdnosťou v tretej osobe: „Tým, že Vás neprišiel navštíviť, pápež hovorí, že toho Vaša dôstojnosť nie je hodna, pretože ste neprijali kardinálsky titul, ktorý vám už bol toľkokrát ponúknutý... A keď Vás náš Pán príde navštíviť, proste ho zaňho a za naliehavé potreby celého kresťanského sveta...“

------

2.

Milovať Boha

Chcel by som od teba vedieť, aká je to sieť lásky, schopná obsiahnuť toľkých, opakoval často otec Filip citujúc verše Petrarcovho sonetu. On sám dobre vedel, o akú sieť ide, veď bol sám Bohom uchvátený do tej miery, že zvykol zvolať: Stačí, Pane. Už nevládzem. Ustavične povzbudzoval svojich duchovných synov, aby vždy mysleli na to, že majú Boha pred očami.

Hovorieval:

Duša, ktorá sa celá dáva Bohu, je celá Božia.

Na dosiahnutie Božej lásky niet opravdivejšej a kratšej cesty, ako odpútať sa od vecí tohto sveta, hoc aj malých a pominuteľných, a od sebalásky, a pritom milovať viac Božiu vôľu a službu, ako vlastné uspokojenie a svojvôľu.

Koľko lásky dáme stvoreniam, toľko vezmeme Bohu.

Ako je možné, aby človek, ktorý hovorí, že miluje Boha, mohol milovať niečo iné ako Boha?

Veľkosť lásky k Bohu sa rozpozná z veľkosti túžby, ktorou človek túži trpieť z lásky k nemu.

Tomu, kto naozaj miluje Boha, sa nemôže prihodiť nič nepríjemnejšie ako nemať príležitosť trpieť preň.

Vrhnite sa do Boha, vrhnite sa do Boha, a vedzte, že ak bude od vás niečo chcieť, urobí vás dobrými na všetko to, na čo vás bude chcieť použiť.

Treba mať veľkú dôveru v Boha, ktorý je tým, čím bol vždy: a netreba sa ľakať, ak sa prihodí nejaké protivenstvo.

Keď je duša odovzdaná do Božích rúk, a uspokojí sa s Božou vôľou, je v dobrých rukách, a je si veľmi istá, že všetko dobre dopadne.

Buď spokojná, lebo Boh to chce – povedal mame, ktorej zomierala malá dcérka – a stačí ti, aby si bola pestúnkou Boha.

Keď sa ktosi sťažoval na isté skúšky, povedal:

Nie si hoden, nie si hoden, aby ťa Pán navštívil.

Pre toho, kto naozaj miluje Pána niet otravnejšej veci ako život.

Praví Boží služobníci majú život v trpezlivosti a smrť v nádeji.

Kto počas života nevystupuje často v myšlienkach do neba, je vo veľkom nebezpečenstve, že tam nevystúpi po smrti.

Známe sú Filipove jednoduché zvolania, keď si povzdychol:

Raj! Raj!

------

3.

Pokora

Pokora znamená prijať Boží pohľad na seba samého: ten pohľad, ktorý Pán upiera na dielo svojich rúk, na záver stvorenia, alebo na človeka po dedičnom hriechu, alebo na zotročený ľud v Egypte. Pohľad, ktorý nachádza svoje plné zjavenie v Evanjeliu, keď Ježišove oči spočívajú na osobách a na skutočnosti: na Šimonovi Petrovi pri prvom stretnutí a potom na nádvorí veľkňazovho domu (Jn 1, 42; Lc 22, 61), na ľudí predtým, než začal svoju reč o Blahoslavenstvách (Mt 5, 1), na bohatého mladíka (Mt 19, 16-22), a pri toľkých iných príležitostiach, napríklad vtedy, keď chudobná vdova vhodila do chrámovej pokladnice štyri haliere, „viac než všetci ostatní“ (Lc 21, 1-4).

Boží pohľad je vzťah k človeku, vzťah spoločenstva, ktorý podľa jednotlivých prípadov schvaľuje, povzbudzuje, napráva, pomáha spamätať sa. Pod týmto pohľadom nám treba myslieť na náš pohľad na iných a pýtať sa samých seba, či má vlastnosti Božieho pohľadu. Pokora neznamená ani tak sklopiť zrak, ale znamená skôr hľadieť tak, ako hľadí Boh. V niektorých prípadoch to bude aj sklopenie zraku, ale oveľa častejšie pôjde o určitý druh pohľadu... Sú pohľady, ktoré v nás odhaľujú pýchu, prvú hlavnú neresť, ktorá pribúdaním plodí domýšľavosť, povýšenosť, aroganciu, márnivosť, tvrdosť srdca, kladenie sa do popredia, perfekcionizmus, rozkazovačnosť, neschopnosť dialógu, nedostatok lojality a otvorenosti... ako ukazujú farizeji, ktorých Ježiš zráža s prudkosťou, v snahe vytrhnúť ich z ich hrozného stavu.

Pokora nie je slabosť a pohŕdanie sebou, ale správny základný postoj človeka vo vzťahu k skutočnosti, celej skutočnosti. Je to pozitívna sila, ktorá vyžaduje nevyhnutnosť vnútorného očistenia, ale ktorá človeku umožňuje rásť a pozdvihuje ho smerom hore. Preto nemožno byť pokornými bez modlitby: prvá milosť, ktorú dosiahneme v modlitbe, je práve spoločenstvo s Božím pohľadom. Osoba vtedy rastie, chápe nevyhnutnosť očisťovania a vidí, kde je také očisťovanie potrebné. A vydáva sa na cestu slobody: slobody od strachov, od preludov, od úzkostí, od egocentrizmu, od znechutenia z neúspechov, od deštruktívnych pocitov viny, od inštinktu hádzať vinu na druhých, od zatvrdenia sa v omyloch. Je to sloboda milovať na spôsob dávania, sloboda slúžiť bez očakávania odmeny, počúvať, chápať, stotožniť sa so skutočnosťou iného bez snahy vlastniť ho, byť spokoný s obdržanými talentami bez závisti a oslabujúceho porovnávania sa, sloboda vyvíjať maximálne úsilie so serióznosťou, ale nie s okázalosťou, so smyslom pre povinnosť a so zodpovednosťou, ale zachovajúc si zdravý zmysel pre humor a odmietajúc prehnanú tvrdosť. Tak postupne mizne márnivosť, kŕčovité hľadanie obdivu a uznania od iných, podlízavosť, potreba masiek a zásten, obľuba v hovorení príliš veľa o sebe alebo naopak príliš málo. V takejto slobode rastie úcta, správna „láska k sebe“, ktorá je dôstojnosťou, rastie vľúdnosť, ktorá sa nespúšťa do prázdnych rečí, otvorenosť povedať veci, odvaha v situáciach, ktoré si to vyžadujú, radosť vychádzajúca z toho, že je človek v pokoji sám so sebou, pretože si je vedomý, že je len „hlinenou nádobou“, no obsahujúcou poklad.

Otec Filip hovorieval:

Boh vždy hľadal v srdciach ľudí ducha pokory, a držanie sa pri zemi. Nič sa tak Bohu neznepáči, ako keď je človek nafúkaný v hodnotení seba samého.

Synovia moji, bude pokorní, držte sa pri zemi, buďte pokorní, držte sa pri zemi.

Hlavne buďte veľmi pokorní.

Upokorujte sa vždy, hľadajte nižšie miesto vo vlastných očiach i v očiach iných, aby ste sa mohli stať veľkými v Božích očiach.

Na dosiahnutie pokory sú potrebné štyri veci: Spernere mundum, spernere nullum, spernere seipsum, spernere se sperni (pohŕdať svetom, nepohŕdať nikým, pohŕdať sebou samým a pohŕdať tým, že mnou iní pohŕdajú). A pridával, vzhľadom k poslednému stupňu: K tomu som sa ešte nedostal: k tomu by som chcel dospieť.

Keď niekto spácha nejaký hriech alebo upadne do nejakej chyby, má si myslieť, že Boh dopustil pád pre jeho pýchu, a je veľmi nebezpečné ospravedlňovať vlastnú chybu. A tak pri páde si treba povedať: keby som bol býval pokorný, nebol by som padol.

Ide o cestu rastu, v rytme času a úsilia, ktoré otec Filip vyžaduje rozhodným spôsobom, v protiklade s umelo rozšírenou predstavou, že je svätcom, ktorý sa uspokojí „s možným“ a ktorý vraj hovorí: Buďte dobrí, ak môžte!, kým on v skutočnosti zvykne hovorievať výraz, ktorý v rímskom dialekte znamená skôr: Upokojte sa, stíšte sa! A preto mohol polohlasne dodať: „Ak môžte...“ Z druhej strany mladým hovorieval: Nechcem od vás nič iné ako to, aby ste boli veselí, bez ťažkého hriechu. Otec Filip je srdečným svätcom, radostným a vtipným, schopným žartovať, zabaviť sa a zabaviť iných, ale je mu úplne cudzí postoj „živelnosti“. Má rád spontánnosť, vyhýba sa umelosti, hľadá najzábavnejšie spôsoby rastu v čnosti a cesty dokonalosti pre svojich učeníkov, ale je prísnym, hoc veselým, askétom, ktorý je schopný predsavzať si a iným odporučiť výkon, ktorý nevylučuje zdravé zapojenie vôle.

Ohľadom získavania pokory Svätec učil:

Sú tri druhy márnej slávy. Prvá je Pani. Je to vtedy, keď ešte pred začatím diela i počas neho konáme pre márnu slávu. Druhá je Spoločníčka. Je to vtedy, keď nekonáme pre márnu slávu, ale počas konania cítime z nej potešenie. Posledná je Služobníčka. Je to vtedy, keď márna sláva povstane v našom konaní dobra, ale ju ihneď potlačíme. Snažte sa aspoň o to, aby márna sláva nebola Paňou: keď je Spoločníčkou, neodoberá zásluhu z dobrého skutku, ale dokonalosť spočíva v tom, že z nej urobíme Služobníčku.

Hovorieval, že človek sa má vyhýbať hovoreniu o sebe samej, zvlášť pokiaľ ide o dobro, ani zo žartu ani vážne, a že sa nemá snažiť poukazovať na seba.

Synovia moji, pochopte správne moje slová: radšej by som prosil Boha, aby mi zoslal smrť, ba čo viac, blesk, než myšlienku na podobné hodnosti (myslel cirkevné hodnosti). Túžim samozrejme po duchu a čnostiach kardinálov a pápežov, ale nie po ich hodnostiach.

Nestačí si ctiť iba predstavených, ale treba držať v úcte i tých, čo majú rovnakú hodnosť a nižšiu, a byť prvý v preukazovaní úcty.

-------

4.

Modlitba

„Títo jednomyseľne zotrvávali na modlitbách...“, hovorí kniha Skutkov Apoštolských, keď opisuje prvé kresťanské spoločenstvo, zhromaždené v Jeruzaleme po Nanebovstúpení Pána.

Termíny, ktorými sa normálne označuje tento základný prvok kresťanského života, sú plné významov: oratio (modlitba) pochádza zo slova os, oris označujúceho ústa, ale aj tvár. Vyjadruje vzťah medzi tým, ktorý hovorí s niekým iným, pričom mu hľadí do tváre a prijíma jeho pohľad: je to vzťah, ktorý človek v hĺbke potrebuje.

Modlitba je základným ľudským úkonom, najpravdivejším úkonom, akého je človek schopný. Aj ten, kto nikdy nespoznal Božiu prítomnosť, ako napríklad ateista Lagerkwist, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nemôže nepovedať: „Neznámy je mojím priateľom, niekto, koho nepoznám. Moje srdce je plné nostalgie po ňom... Kto si ty, čo napĺňaš moje srdce tvojou neprítomnosťou, čo napĺňaš celú zem svojou neprítomnosťou?“

Modlitba je najľudskejším gestom. Aj preto, že keď žiadam, znamená to, že som neschopný, ale zároveň aj to, že milujem to, čo očakávam. Modlitba je stretnutím, „mystickým“ kontaktom s Tým, ktorého všetky vlákna ľudskej bytosti vzývajú, ktorého existencia je paradoxne ohlasovaná hranicami, prázdnom, ktoré v sebe cítim.

Otec Filip hovorieval:

Človek, ktorý sa nemodlí, je ako zviera bez rozumu.

Hovorieval, že diabol nepovažuje nič za väčšie zlo ako modlitbu.

Nepriateľa našej spásy nič nezarmucuje väčšmi ako modlitba a nič sa tak nesnaží prekaziť ako modlitbu.

Niet lepšej veci ako modlitba, a bez nej človek nemôže dlho vytrvať v živote ducha.

Otec hovorieval, že niet lepšieho prostriedku na učenie sa modlitbe ako upokoriť sa a uznať sa za nehodného takého veľkého daru a hodiť sa celý do Pánovho náručia, aby ho to On naučil.

Najlepšou prípravou na modlitbu je cvičenie sa v sebazaprení: pretože snaha oddať sa modlitbe bez tohto, je ako keby vták chcel začať lietať bez peria.

Mladým hovorieval: neberte na seba príliš veľa pobožností, ale sa oddajte niektorým, no zotrvajte v nich. Nie veľa pobožností, ale veľkú pobožnosť!

Hovorieval, že sa nemá nič žiadať od Pána s absolútnosťou, milosť ako je zdravie alebo podobne, ale vždy pod podmienkou: ak sa bude Jemu páčiť alebo ak je to pre väčšie dobro.

Kto cíti nechuť, nemá sa znepokojovať, pretože to rýchlo prejde. Ale na prekonanie nechuti treba konať modlitbu a zaspievať si nejakú duchovnú pieseň.

Hovorieval, že duchovné osoby sa majú odovzdať Bohu jednak v duchovných útechách jednak v suchopárnosti ducha a nábožnosti taký dlhý čas, ako sa bude Bohu páčiť, a nesťažovať sa nikdy na nič.

V čase trápenia a duchovnej vyprahnutosti je skvelým liekom predstava byť žobrákom v prítomnosti Boha a svätých, a tak ísť raz k jednému, raz k druhému svätému pýtať si duchovnú almužnu s takým pohnutím a tak opravdivo, ako to robia chudobní. A niekedy to treba robiť aj fyzicky a ísť najprv do kostola jedného svätého, potom do kostola ďalšieho, a pýtať si takúto almužnu.

Keď duchovná osoba, ktorá žiada nejakú milosť, pocíti veľký pokoj ducha, je to dobrý znak, že Pán už jej ju dal alebo jej ju chce dať.

Povzbudzoval svojich duchovných synov a dcéry, aby sa ustavične modlili k Pánovi o dar vytrvalosti v konaní dobra, pretože, vravieval, mal odvahu priviesť kohokoľvek k dosiahnutiu veľkého ducha, ale dôležité je vytrvať.

--------

5.

Pokánie

Otec Filip je veľmi sympatickým učiteľom pokánia, pretože dobrá nálada, s ktorou ho koná, napĺňa veselosťou a pohodou skúšky, ktorým vystavuje seba i svojich, ale je si jasne vedomý, že

kde niet veľkého umŕtvenia, tam nemôže byť veľká svätosť.

Keď hovoril o duchovnom živote, zvykol povedať:

Prvý zápas, ktorý musí duchovný človek zakúsiť je hriech obžerstva, pretože keď prekonáme a porazíme tento hriech, zvíťazíme aj nad pýchou a zničíme zmyselnosť, zmiernime hnev, a s veľkou ľahkosťou zvíťazíme v akomkoľvek pokušení. A naopak, ak sa necháme poraziť týmto hriechom, bude pre nás ťažké, ba nemožné, aby sme sa zmenili v iných, ktoré závisia od obžerstva.

Zakazoval všetkým, ktorí túžili kráčať po cestách ducha, aby jedli mimo riadneho jedla a toto mu u duchovných ľudí vadilo viac než akákoľvek iná chyba. Hovorieval: Nikdy nebudeš mať ducha, ak sa tohto nezbavíš.

Skutky umŕtvenia nemajú u Filipa formu tvrdosti, často nenapodobiteľnej, ktoré charakterizujú niektorých iných svätých. On miluje vnútorné umŕtvenie viac ako fyzické – aj keď neodmieta ani to (vonkajšie umŕtvenia napomáhajú veľmi získavanie vnútorného umŕtvenia, hovorieval), ale uprednostňovanou pôdou je stále srdce:

Oveľa viac prospieva umŕtvovať vlastnú vášeň či emóciu viac ako mnohé zriekania, pôsty a disciplíny.

Ak chcete v niečom preháňať, robte to v tom, že budete krotkí a trpezliví, pokorní a láskaví, pretože tieto veci sú dobré samé o sebe.

Najdôležitejšia vec v kresťanskom živote spočíva v umŕtvovaní úsudku.

Toto je hlavné pokánie, ktoré Otec Filip predkladá svojim a v ktorom ich vychováva. „Umŕtvovať úsudok“ neznamená samozrejme pohŕdať ľudským rozumom, ale zdôrazňuje, že je nevyhnutné získať si odstup od pyšnej naviazanosti na vlastný úsudok, od voluntas propria (svojvôle) spôsobenej pyšným posudzovaním samého seba a skutočnosti.

Zvykol sa dotknúť svojho čela, pričom hovorieval:

Svätosť spočíva celá v rozmedzí troch prstov, teda v umŕtvovaní úsudku, teda v spochybnení samého seba, samolásky a vlastného úsudku.

Niektoré poznámky Otca Filipa sú jasným príkladom takéhoto nastolenia veci. Týkajú sa dvoch učeníkov, ktorých kvality si veľmi vážil:

Nepovažujem za schopného tohto úradu (predstaveného) otca Giovanniho Francesca Bordiniho, ktorý, hoc má mnohé krásne vlastnosti a čnosti – nech za ne ďakuje dobrému Pánu Bohu -, no videl som ho vždy, ako veľmi tvrdého a svojhlavého, čo sa ukázalo najmä vtedy, keď chcel zvíťaziť ohľadom kúpy rehoľných domov proti mojej vôli a bez nevyhnutnosti. Takže, keďže sa nenaučil medzi ostatnými čnosťami poslúchať, a pretože verí príliš svojmu vlastnému názoru a úsudku, nie je schopný rozkazovať a riadiť... O nič viac vhodný na riadenie nebol ani o. Antonio Talpa, ktorý je tiež príliš naviazaný na svoje názory, a nevie ustúpiť nikomu, nech by bol sebelepší...

Otec Filip takto zdôvodňuje svoj výber Tarugiho za svojho nástupcu:

Pretože mi bol vždy poslušný. A hoci v niektorých veciach sa protivil, predsa sa čoskoro spamätal a pokoril, a keďže poslúchal, je schopný i riadiť a rozkazovať iným.

--------

6.

Radosť

Iba v ovzduší hlbokého duchovného života je pochopiteľná radosť, ktorej je Otec Filip majstrom, alebo „prorokom“, ako povedal Ján Pavol II. Kardinál Agostino Valier, v Dialógu Philippus sive de christiana laetitia (Filip alebo o kresťanskej radosti), zhrnul v týchto slovách, ktoré vkladá do Filipových úst, kresťanskú radosť, ktorej je svedkom: „Pravá a dôverná radosť je Božím darom, dôsledkom dobrého svedomia, v pohŕdaní vonkajších márnivostí, dôsledkom kontemplácie najvyšších právd. Živí sa rozjímaním o smrti, rozhovorom nábožných ľudí, častým prijímaním svätých sviatostí. Zachováva sa v ustavičnej bdelosti nad sebou a nad druhými, vo vykonávaní dobrých skutkov voči blížnemu... Radosti sa protiví hriech. Ba dokonca ten, kto je otrokom hriechu, nedokáže ju ani len ochutnať. Protiví sa jej hlavne ctižiadosť. Protiví sa jej zmyselnosť a veľmi aj márnivosť a ohováranie.“

Tento Dialóg o kresťanskej radosti je najstarším spisom, ktorý oslavuje slávnostnú osobnosť Otca Filipa, napísaný ešte za jeho života, a zároveň je prvým pokusom o interpretáciu filipínskej a oratoriánskej špirituality. Kardinál Valier, ktorý napísal tento spis v auguste a v septembri 1591, vkladá do úst Silvia Antoniana, ďalšieho veľkého Otca, tieto slová: „Zvlášť toto som obdivoval na tomto mužovi: že ustavične v sebe niesol radostného ducha, za žiadnych okolností nebol znepokojený príbojom ctižiadosti, zvlášť v meste, ako je Rím. V skutku, tento Boží človek sa stále raduje v Pánovi. Prebýva v ňom Duch Svätý, ktorého ovocím je radosť, a živí sa nebeskou ambróziou ako svojím každodenným chlebom. Tak sa stále teší v Pánovi a je považovaný za znamenitého učiteľa pravej a hodnovernej radosti.“

Teda je dôležitá aj povahová danosť pohody a dobrého charakteru, ale sama o sebe nestačí, ak sa neživí ustavične nadprirodzenom, a ak nenačiera v náročnej askéze pokory, ktorý jediná odhaľuje plný zmysel aj mnohých huncúctiev a vtipkovania Otca Filipa.

Otec vravieval:

Smútok má obyčajne koreň v pýche.

Tešte sa zo spoločného života, vyhýbajte sa každej výnimočnosti, snažte sa o čistotu srdca, pretože Duch Svätý prebýva v mysliach nevinných a jednoduchých. On je majstrom modlitby a dáva nám zotrvávať v ustavičnom pokoji a veselosti, ktoré sú predchuťou Raja.

Synovia moji, buďte veselí, radujte sa. Chcem, aby ste nerobili hriechy, ale chcem, aby ste boli veselí.

Nechcem úzkosti svedomia, nechcem melanchólie. Škrupule a melanchólia, preč z môjho domu.

Jeden svedok spomína: „Chcel, aby ľudia boli veselí a hovorieval, že

sa mu nepáčilo, keď boli zamyslení a melancholickí, lebo to škodilo duchu

a preto mal blažený Otec, aj v najvážnejších chorobách, vždy mal prívetivú a veselú tvár. Hovorieval, že

je ľahšie viesť po cestách ducha osoby veselé než osoby melancholické.

Hoci sa mu páčila veselosť, nemal v žiadnom prípade rád ani rozpustilosť a hovoril, že

treba dávať pozor vo veselosti, aby sa nezvrhla na rozpustilosť alebo na šaškovanie, pretože robí človeka neschopným ducha a otupuje to málo, čo sa už podarilo.

-------

Mladí

Vo svete mladých Otec Filip vykonáva veľkú časť svojho apoštolátu, aj keď jeho poľom pôsobnosti nie sú vlastne deti a chlapčenský svet, ako sa často myslí. Ale okolo sympatického rímskeho kňaza nechýbali samozrejme ani dospievajúci: boli to poväčšine deti tých, ktorí prichádzali do Oratória.

Filip priťahoval mladých zdravou zábavou, radosťou a duchaplnosťou svojich slov, ale ešte viac darom samého seba, nezištným, úplne k dispozícii, schopný vždy prijať, bez prekážok, mladý muž, ktorý často chápe protirečenia a ťažkosti, ktorými je poznačený každý rast.

Práve preto, že nebol nejakým „mládežníckym kňazom“ (Mladí, horiaca slama!, hovorieval), Filip priťahoval mladých: oni v ňom videli nie veselého spoločníka, ale mladého muža (a zostal ním až do veku 80 rokov), bohatého na harmonický život, ktorého kúzlu nevedeli odolať. Ako sa vyjadril svätý Karol Boromejský: „Otec Filip má zvláštny dar ovládať mladých a je nimi veľmi milovaný a ctený, takže niet žiadneho druhu poslušnosti, ktorý by okamžite nevykonali.“

Otec hovorieval:

Blažení ste, vy mladí, ktorí máte toľko času robiť dobro!

Buďte veselí, ale nehrešte!

Nežným ale záväzným bolo aj jeho pozvanie (deťom a mládeži, ktoré sú obyčajne v ustavičnom pohybe):

Ukľudnite sa, ak môžte!