Už viackrát sa nám úspešne podarilo uskutočniť v našej farnosti 40-hodinovú eucharistickú adoráciu (tzv. Quarantore). V atmosfére sviatku Božieho Tela dostávame pozvanie zapojiť sa do tejto silnej skúsenosti modlitby. Adorácia v kaplnke Najsvätejšej Sviatosti sa uskutočňuje v čase, ktorý aj naznačuje týchto 40 hodín – od Smrti Ježiša Krista na kríži po nedeľné ráno Zmŕtvychvstania, teda od 15.00h v piatok a do nedele ráno o 7.00h.
Okrem osobných úmyslov pozývame k modlitbe na nasledovné spoločné úmysly:
1. Za mládež našej farnosti. 2. Za všetkých rekreantov počas Seneckého leta. 3. Za budúcnosť Komunity Oratória.
Nie je celkom jasné, kde, kedy presne a ako vznikla v stredoveku pobožnosť modlitby 40 hodín, no v 16. storočí dostala schválenie pápeža Pavla III. a jej veľkým šíriteľom bol svätý Filip Neri. Najmä od čias svätého Filipa sa táto modlitba konala pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou. Ide o nepretržitú modlitbu 40-tich hodín – deň/noc. Svätý Filip sa ju neraz modlil nepretržite aj sám. Odporúčal ju svojim najmä vtedy, keď boli naliehavé úmysly modlitby.
Okrem osobných úmyslov pozývame k modlitbe na nasledovné spoločné úmysly:
1. Za mládež našej farnosti. 2. Za všetkých rekreantov počas Seneckého leta. 3. Za budúcnosť Komunity Oratória.
Nie je celkom jasné, kde, kedy presne a ako vznikla v stredoveku pobožnosť modlitby 40 hodín, no v 16. storočí dostala schválenie pápeža Pavla III. a jej veľkým šíriteľom bol svätý Filip Neri. Najmä od čias svätého Filipa sa táto modlitba konala pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou. Ide o nepretržitú modlitbu 40-tich hodín – deň/noc. Svätý Filip sa ju neraz modlil nepretržite aj sám. Odporúčal ju svojim najmä vtedy, keď boli naliehavé úmysly modlitby.
Zapísať sa na jednotlivé hodiny môžte tu:
https://docs.google.com/document/d/1IZo288EKTR_vWlGqtBAgl3VKARrPTHjObKnF2RJCI7I/edit?usp=sharing
Táto eucharististická adorácia 40-tich hodín sa nesie v znamení symboliky Krista Prameňa živej vody, silného biblického symbolu, ktorý nás ponára do tajomstva Kristovho Tela a Krvi. Práve v atmosfére oslavy Božieho Tela, Eucharistie, sa nesie táto eucharistická adorácia, ktorú vzdávame nášmu Pánovi prítomnému medzi nami.
Jediným zakladateľom Cirkvi je Ježiš Kristus, jej Pán. On je srdcom každého kresťanského konania a každého kresťanského posolstva. Preto sa Cirkev neustále vracia k stretnutiu so svojím Pánom. Evanjeliá hovoria o mnohých stretnutiach s Ježišom. Predsa však príbehom, ktorý najjasnejšie hovorí o tom, čo nám Ježiš ponúka, je rozprávanie zo štvrtej kapitoly Evanjelia podľa Jána o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni (Jn 4). Tento príbeh sa dokonca opisuje ako „paradigma nášho angažovania sa za pravdu“. Jednou z príťažlivých stránok Jánovho rozprávania o tomto stretnutí je, že žene chvíľu trvá, kým pochopí, čo Ježiš pod „živou vodou“ myslí (verš 11). Napriek tomu je od začiatku fascinovaná nielen samotným cudzincom, ale aj jeho posolstvom, a to ju núti počúvať ho. Po prvom šoku z toho, čo všetko Ježiš o nej vie („Správne si povedala: ,Nemám muža‘, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu“, verše 17–18), je pripravená spoznať celú pravdu o sebe: „Pane, vidím, že si prorok“ (verš 19). Začína sa dialóg o klaňaní sa Bohu: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov“ (verš 22). Ježiš sa dotkol jej srdca a takto ju pripravil, aby porozumela, keď bude hovoriť sám o sebe ako o Mesiášovi. Slová „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (verš 26) jej pomohli otvoriť srdce pravému klaňaniu sa v Duchu a sebazjaveniu Ježiša ako Božieho Pomazaného. „Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom“ o stretnutí s týmto človekom (verš 28). Veľká zmena, ktorá nastala u ženy po stretnutí s cudzincom, natoľko zaujala ľudí, že „vyšli teda z mesta a šli k nemu“ (verš 30). Veľmi rýchlo pochopili pravdu o jeho totožnosti: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (verš 42). Prešli tak od toho, že Ježiša poznali len z počutia, cez osobné zoznámenie sa s ním až po pochopenie univerzálneho významu jeho totožnosti. Všetko sa to však mohlo stať len preto, lebo ich mysle a srdcia boli správne disponované. Skutočnosť, že táto príhoda sa odohrala pri studni, má symbolický význam. Ježiš ponúka žene „prameň vody prúdiacej do večného života“ (verš 14). Láskavý spôsob, akým Ježiš zaobchádza so ženou, je príkladom, ako v pastorácii efektívne pomáhať druhým, aby v procese sebapoznávania dokázali bez väčších ťažkostí byť k sebe úprimní („Povedal mi všetko, čo som porobila“, verš 39). Bolo by ich treba pozvať vypočuť si Ježiša, ktorý nám neponúka iba niečo, čo uhasí náš dnešný smäd, ale čo uhasí aj náš hlboký skrytý duchovný smäd po „živej vode“. Dôležité je uznať, že ľudia úprimne hľadajú pravdu. Nejde tu len o klam alebo sebaklam. Každý dobrý vychovávateľ vie, že je dôležité byť trpezlivý. Človek, ktorý sa otvorí pravde, náhle znovu nadobudne silu, a to vďaka úplne novému pocitu slobody, najmä pokiaľ ide o minulé chyby a obavy. A „ten, kto sa usiluje spoznať sám seba, podobne ako žena pri studni, nakazí aj druhých túžbou po poznaní pravdy, ktorá aj ich môže oslobodiť“.
Quarantore sú pre nás opäť pozvaním na stretnutie s Ježišom Kristom – nositeľom živej vody. Pri tejto eucharistickej oslave, ktorú zavŕšime slávnostnou svätou omšou v nedeľu a eucharistickou procesiou na námestie 1. mája v centre mesta, sa uskutoční niečo z toho, čo tak tajomne opisuje svätý Ján vo svojom Zjavení (Apokalypse): “Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy a mohutným hlasom volali: "Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!" Všetci anjeli stáli okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu a volali: "Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen." I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: "Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?" Povedal som mu: "Pán môj; ty to vieš." A on mi povedal: "To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi. Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme. A ten, čo sedí na tróne, bude prebývať nad nimi. Už nebudú hladovať ani žízniť; nebude na nich dorážať ani slnko ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu."
Meditácia o symbolike Krista Prameňa živej vody
Táto eucharististická adorácia 40-tich hodín sa nesie v znamení symboliky Krista Prameňa živej vody, silného biblického symbolu, ktorý nás ponára do tajomstva Kristovho Tela a Krvi. Práve v atmosfére oslavy Božieho Tela, Eucharistie, sa nesie táto eucharistická adorácia, ktorú vzdávame nášmu Pánovi prítomnému medzi nami.
Jediným zakladateľom Cirkvi je Ježiš Kristus, jej Pán. On je srdcom každého kresťanského konania a každého kresťanského posolstva. Preto sa Cirkev neustále vracia k stretnutiu so svojím Pánom. Evanjeliá hovoria o mnohých stretnutiach s Ježišom. Predsa však príbehom, ktorý najjasnejšie hovorí o tom, čo nám Ježiš ponúka, je rozprávanie zo štvrtej kapitoly Evanjelia podľa Jána o stretnutí Ježiša so Samaritánkou pri Jakubovej studni (Jn 4). Tento príbeh sa dokonca opisuje ako „paradigma nášho angažovania sa za pravdu“. Jednou z príťažlivých stránok Jánovho rozprávania o tomto stretnutí je, že žene chvíľu trvá, kým pochopí, čo Ježiš pod „živou vodou“ myslí (verš 11). Napriek tomu je od začiatku fascinovaná nielen samotným cudzincom, ale aj jeho posolstvom, a to ju núti počúvať ho. Po prvom šoku z toho, čo všetko Ježiš o nej vie („Správne si povedala: ,Nemám muža‘, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu“, verše 17–18), je pripravená spoznať celú pravdu o sebe: „Pane, vidím, že si prorok“ (verš 19). Začína sa dialóg o klaňaní sa Bohu: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov“ (verš 22). Ježiš sa dotkol jej srdca a takto ju pripravil, aby porozumela, keď bude hovoriť sám o sebe ako o Mesiášovi. Slová „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (verš 26) jej pomohli otvoriť srdce pravému klaňaniu sa v Duchu a sebazjaveniu Ježiša ako Božieho Pomazaného. „Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom“ o stretnutí s týmto človekom (verš 28). Veľká zmena, ktorá nastala u ženy po stretnutí s cudzincom, natoľko zaujala ľudí, že „vyšli teda z mesta a šli k nemu“ (verš 30). Veľmi rýchlo pochopili pravdu o jeho totožnosti: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (verš 42). Prešli tak od toho, že Ježiša poznali len z počutia, cez osobné zoznámenie sa s ním až po pochopenie univerzálneho významu jeho totožnosti. Všetko sa to však mohlo stať len preto, lebo ich mysle a srdcia boli správne disponované. Skutočnosť, že táto príhoda sa odohrala pri studni, má symbolický význam. Ježiš ponúka žene „prameň vody prúdiacej do večného života“ (verš 14). Láskavý spôsob, akým Ježiš zaobchádza so ženou, je príkladom, ako v pastorácii efektívne pomáhať druhým, aby v procese sebapoznávania dokázali bez väčších ťažkostí byť k sebe úprimní („Povedal mi všetko, čo som porobila“, verš 39). Bolo by ich treba pozvať vypočuť si Ježiša, ktorý nám neponúka iba niečo, čo uhasí náš dnešný smäd, ale čo uhasí aj náš hlboký skrytý duchovný smäd po „živej vode“. Dôležité je uznať, že ľudia úprimne hľadajú pravdu. Nejde tu len o klam alebo sebaklam. Každý dobrý vychovávateľ vie, že je dôležité byť trpezlivý. Človek, ktorý sa otvorí pravde, náhle znovu nadobudne silu, a to vďaka úplne novému pocitu slobody, najmä pokiaľ ide o minulé chyby a obavy. A „ten, kto sa usiluje spoznať sám seba, podobne ako žena pri studni, nakazí aj druhých túžbou po poznaní pravdy, ktorá aj ich môže oslobodiť“.
Quarantore sú pre nás opäť pozvaním na stretnutie s Ježišom Kristom – nositeľom živej vody. Pri tejto eucharistickej oslave, ktorú zavŕšime slávnostnou svätou omšou v nedeľu a eucharistickou procesiou na námestie 1. mája v centre mesta, sa uskutoční niečo z toho, čo tak tajomne opisuje svätý Ján vo svojom Zjavení (Apokalypse): “Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy a mohutným hlasom volali: "Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!" Všetci anjeli stáli okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu a volali: "Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen." I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: "Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?" Povedal som mu: "Pán môj; ty to vieš." A on mi povedal: "To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi. Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme. A ten, čo sedí na tróne, bude prebývať nad nimi. Už nebudú hladovať ani žízniť; nebude na nich dorážať ani slnko ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu."
(autorom symbolického stvárnenia je Marek Mokoš)
