Komentár zaznel vo vysielaní Vatikánskeho rádia, 26. mája 2016:
Dnešný deň, 26. máj 2016, je dňom slávnostného ukončenia jubilejného roka 500. výročia narodenia svätého Filipa Neriho, ktorý žil šesťdesiat rokov vo Večnom meste a zaslúžil si prívlastok "Apoštol Ríma". Toto jubileum sa minulý rok prelínalo s rovnakým jubileom svätej Terézie z Avily, spolu s ktorou bol v roku 1622 kanonizovaný. Boli vtedy kanonizovaní štyria svätí: Filip Neri, Terézia z Avily, Ignác z Loyoly, sv. František Xaverský a sv. Izidor. Rimania vtedy žartovali: pápež kanonizuje dnes štyroch Španielov a jedného svätého. Tak milovali svojho rímskeho svätca. A práve v Španielsku bola posvätená v januári minulého roka putovná busta s relikviou svätého Filipa Neriho. Po návšteve Španielska, Rakúska (v susednej Viedni) a Poľska sme ju pred rokom na niekoľko dní priniesli z bavorského Oratória v Aufhausene aj na Slovensko. Potom jej púť pokračovala po celom svete. V kostole Svätej rodiny v bratislavskej Petržalke má naše Oratórium natrvalo vzácnu relikviu z “precordia” svätého Filipa, pri ktorej sme v ostatných dňoch konali novénu ku cti tohto mimoriadneho svätca a uvažovali sme o jeho živote, o jeho výrokoch a o jeho príťažlivej metóde evanjelizácie. V Ríme v týchto dňoch prebiehajú oslavy tohto svätca v kostole Chiesa Nuova, ktorý postavil a v ktorom sa nachádzajú jeho telesné pozostatky. Svätú omšu na jeho sviatok príde okrem iných sláviť aj kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár Svätej Stolice.
O postave „Apoštola Ríma“ sa už toho veľa napísalo. Na Slovensku však je ešte pomerne málo známy. Niektoré filmy vysielané aj na Slovensku sa pokúsili priblížiť jeho príťažlivosť, ale môžu o ňom vyvolať aj mylné dojmy. Počas rokov strávených v Ríme (dva z nich priamo v materskom Oratóriu, na miestach, kde žil a zomrel) som mal možnosť vidieť, že kúzlo, ktoré svätý Filip vytvára, je zjavné viac než v mnohých publikáciách v ustavičných návštevách, ktoré robia každodenne počas roka kňazi, rehoľníci, laici a aj biskupi a kardináli pri hrobe v „Novom kostole“ (Chiesa Nuova), v skupinách alebo samostatne: diskrétne, v atmosfére tichej modlitby. Je krásne pripomenúť si v tomto jubilejnom Roku jeho narodenia a zároveň v tomto Svätom roku milosrdenstva postavu kňaza, ktorý „zmenil tvár Mesta Ríma“ – ako hovoril Brémont – bez veľkých apoštolských diel, prevažne v službe spovednice. Kto vo Vallicelle, ako sa nazýva medzi Rimanmi kostol, v ktorom je pochovaný, kto na tomto mieste navštívi „spomienky“ otca Filipa, teda izby, kde žil a kde zomrel, zostane s hlbokým pohnutím stáť práve pred schátralou spovednicou, pred ktorou mi prišlo úplne spontánne povedať, keď som niekoho sprevádzal po tých vzácnych miestach: toto je kolíska celého oratoriánskeho hnutia a samotnej Kongregácie. Podľa sv. Filipa kňaz má zomrieť na jednom z troch driev, na dreve oltára (sv. omša), na dreve spovednice (služba sv. spovede) alebo na dreve kazateľnice (služba kázania Božieho Slova).
Filip Neri sa stal zakladateľom inštitúcie Kongregácie Oratória, ktorá v rámci rodinného života, žitého v usporiadanej komunite, nespočíva iba v absencii rehoľných sľubov a v špecifickom začlenení do miestnej Cirkvi, ale v štýle, ktorý dnes môžeme definovať ako ochotu ducha pochopiť zvnútra ľudské starosti a hnutia, ktoré prechádzajú spoločnosťou; schopnosť počúvať a viesť dialóg, schopnosť priblížiť sa a zdieľať sa v atmosfére otvorenosti a úcty alebo, ako hovorí otec Giulio Cittadini, „pripravenosť zachrániť svet bývajúc v ňom zvnútra, nie zvonku, nie preukazujúc mu dobrodenie z výšky bez zdieľania niečoho z jeho úzkostí a jeho kríz. Tak ako Ježiš, ktorý sa nestal dobrodincom ľudstva, ale sa vtelil, pridal sa k nám, do nášho kroku.“
Osobne sprevádza rast svojich priateľov a učeníkov, dávajúc veľmi moderným spôsobom hodnotu ich svedomiu a ich slobode. Osoba rastie vo svojom človečenstve iba vtedy, keď stretne svedectvo väčšie od seba samej, otcovstvo, obdivuhodnú prítomnosť, ktoré by jej ukázali cestu rastu, križovatku vlastnej slobody, požiadavky zodpovednosti bez toho, aby zostala zakliesnená vo svojich obmedzeniach, vo svojich vášňach a ospravedlňovaniach. Filip Neri bol autentickým „kovotepcom duší“, ako ho nazval pápež František v posolstve pre tento jubilejný rok. Obdobie renesancie poznalo silné a rafinované pokušenie, pokušenie „poľudštiť“ milosť a – hoc aj bez toho, žeby sa pritom popieral Boh – zredukovať všetko iba na ľudské. Filip Neri odpovedal na toto ničivé pokušenie kresťanského príbehu. Kresťanská radosť, ktorej je „prorokom“, nie je nič iné ako šťastie človeka vedomého si toho, že je Božím synom, v zovretí Otcovho náručia, obohatený novým životom, ktorý vyviera zo stretnutia s Kristom. Ale bolo tu aj druhé pokušenie, ktoré sa ukazovalo na scéne tohto historického obdobia ako reakcia na prevládajúcu svetáckosť. Bolo to pokušenie vyzývať bojovne svet, ktorý sa nechce stretnúť s Kristom. Celý Filipov apoštolát je opakom metódy bezmedznej tvrdosti kazateľov jeho doby. Filip bol výrazom mimoriadne hlbokej duše a mimoriadne otvorenej mysle. Vybral si stoličku spovednice i priateľského stretnutia, kde s podmanivou láskavosťou prijímal a nasmerúval na cestu obrátenia nie masy, ale jednotlivcov.
Neriho duchovná orientácia tede tečie v riečišti normálnosti, nedôveruje vysokým a mimoriadnym postojom, chváli rozumnosť... obhajuje každodennosť. Proti výnimočnosti stavia jednoduchosť, chápanú ako záľubu v podstatných veciach, odmietanie kľukatostí a úzkostí svedomia, vnútornú priezračnosť, duchovné detstvo... Neriho duchovný program sa živí dôverou v ľudskú prirodzenosť a láskou k umeniu..., je charakterizovaný rovnováhou vzťahu medzi Bohom a človekom, medzi prirodzenosťou a milosťou, uteká pred pochmúrnym a zamračeným chovaním, osvecuje sa slávnostnosťou a radosťou. Tento program je ovplyvnený kresťanským humanizmom, ktorého zázemím je princíp, že milosť nepotláča prirodzenosť, ale ju uzdravuje, posilňuje, zdokonaľuje.
Otec Filip vyhasol v prvých hodinách 26. mája 1595, vo veku osemdesiat rokov. Milovali ho jeho vlastní i celý Rím. Zomrel v atmosfére sviatku Božieho Tela. Tento rok splýva jeho sviatok, 26. máj, práve so sviatkom Božieho Tela. Práve v tejto atmosfére sme dnes oslávili jeho sviatok aj u nás v Petržalke. Zajtra si ho v našom Oratóriu uctíme aj hudobným večerom. V posledných rokoch života už svätý Filip nedokázal počas svätej omše udržať silné duchovné pohnutia, extázy, dokonca levitácie, či eucharistické zázraky, takže z dovolenia pápeža Gregora XIV. mohol ústrednú časť svätej omše sláviť sám. Na dvere izby, kde slúžil omšu, zvykli zavesiť nápis: „Ticho! Otec slúži omšu.“ „Poslednú omšu slúžil, radostne akoby za spevu.“ Keď mu podávali Viaticum, zanechal nám zapálený prejav vedomia nehodnosti, dôvery a lásky: „Pane, nie som hoden, a nikdy som nebol. Príď, láska moja.“ Bolo to eucharistické finále jeho veľkého života.
O postave „Apoštola Ríma“ sa už toho veľa napísalo. Na Slovensku však je ešte pomerne málo známy. Niektoré filmy vysielané aj na Slovensku sa pokúsili priblížiť jeho príťažlivosť, ale môžu o ňom vyvolať aj mylné dojmy. Počas rokov strávených v Ríme (dva z nich priamo v materskom Oratóriu, na miestach, kde žil a zomrel) som mal možnosť vidieť, že kúzlo, ktoré svätý Filip vytvára, je zjavné viac než v mnohých publikáciách v ustavičných návštevách, ktoré robia každodenne počas roka kňazi, rehoľníci, laici a aj biskupi a kardináli pri hrobe v „Novom kostole“ (Chiesa Nuova), v skupinách alebo samostatne: diskrétne, v atmosfére tichej modlitby. Je krásne pripomenúť si v tomto jubilejnom Roku jeho narodenia a zároveň v tomto Svätom roku milosrdenstva postavu kňaza, ktorý „zmenil tvár Mesta Ríma“ – ako hovoril Brémont – bez veľkých apoštolských diel, prevažne v službe spovednice. Kto vo Vallicelle, ako sa nazýva medzi Rimanmi kostol, v ktorom je pochovaný, kto na tomto mieste navštívi „spomienky“ otca Filipa, teda izby, kde žil a kde zomrel, zostane s hlbokým pohnutím stáť práve pred schátralou spovednicou, pred ktorou mi prišlo úplne spontánne povedať, keď som niekoho sprevádzal po tých vzácnych miestach: toto je kolíska celého oratoriánskeho hnutia a samotnej Kongregácie. Podľa sv. Filipa kňaz má zomrieť na jednom z troch driev, na dreve oltára (sv. omša), na dreve spovednice (služba sv. spovede) alebo na dreve kazateľnice (služba kázania Božieho Slova).
Filip Neri sa stal zakladateľom inštitúcie Kongregácie Oratória, ktorá v rámci rodinného života, žitého v usporiadanej komunite, nespočíva iba v absencii rehoľných sľubov a v špecifickom začlenení do miestnej Cirkvi, ale v štýle, ktorý dnes môžeme definovať ako ochotu ducha pochopiť zvnútra ľudské starosti a hnutia, ktoré prechádzajú spoločnosťou; schopnosť počúvať a viesť dialóg, schopnosť priblížiť sa a zdieľať sa v atmosfére otvorenosti a úcty alebo, ako hovorí otec Giulio Cittadini, „pripravenosť zachrániť svet bývajúc v ňom zvnútra, nie zvonku, nie preukazujúc mu dobrodenie z výšky bez zdieľania niečoho z jeho úzkostí a jeho kríz. Tak ako Ježiš, ktorý sa nestal dobrodincom ľudstva, ale sa vtelil, pridal sa k nám, do nášho kroku.“
Osobne sprevádza rast svojich priateľov a učeníkov, dávajúc veľmi moderným spôsobom hodnotu ich svedomiu a ich slobode. Osoba rastie vo svojom človečenstve iba vtedy, keď stretne svedectvo väčšie od seba samej, otcovstvo, obdivuhodnú prítomnosť, ktoré by jej ukázali cestu rastu, križovatku vlastnej slobody, požiadavky zodpovednosti bez toho, aby zostala zakliesnená vo svojich obmedzeniach, vo svojich vášňach a ospravedlňovaniach. Filip Neri bol autentickým „kovotepcom duší“, ako ho nazval pápež František v posolstve pre tento jubilejný rok. Obdobie renesancie poznalo silné a rafinované pokušenie, pokušenie „poľudštiť“ milosť a – hoc aj bez toho, žeby sa pritom popieral Boh – zredukovať všetko iba na ľudské. Filip Neri odpovedal na toto ničivé pokušenie kresťanského príbehu. Kresťanská radosť, ktorej je „prorokom“, nie je nič iné ako šťastie človeka vedomého si toho, že je Božím synom, v zovretí Otcovho náručia, obohatený novým životom, ktorý vyviera zo stretnutia s Kristom. Ale bolo tu aj druhé pokušenie, ktoré sa ukazovalo na scéne tohto historického obdobia ako reakcia na prevládajúcu svetáckosť. Bolo to pokušenie vyzývať bojovne svet, ktorý sa nechce stretnúť s Kristom. Celý Filipov apoštolát je opakom metódy bezmedznej tvrdosti kazateľov jeho doby. Filip bol výrazom mimoriadne hlbokej duše a mimoriadne otvorenej mysle. Vybral si stoličku spovednice i priateľského stretnutia, kde s podmanivou láskavosťou prijímal a nasmerúval na cestu obrátenia nie masy, ale jednotlivcov.
Neriho duchovná orientácia tede tečie v riečišti normálnosti, nedôveruje vysokým a mimoriadnym postojom, chváli rozumnosť... obhajuje každodennosť. Proti výnimočnosti stavia jednoduchosť, chápanú ako záľubu v podstatných veciach, odmietanie kľukatostí a úzkostí svedomia, vnútornú priezračnosť, duchovné detstvo... Neriho duchovný program sa živí dôverou v ľudskú prirodzenosť a láskou k umeniu..., je charakterizovaný rovnováhou vzťahu medzi Bohom a človekom, medzi prirodzenosťou a milosťou, uteká pred pochmúrnym a zamračeným chovaním, osvecuje sa slávnostnosťou a radosťou. Tento program je ovplyvnený kresťanským humanizmom, ktorého zázemím je princíp, že milosť nepotláča prirodzenosť, ale ju uzdravuje, posilňuje, zdokonaľuje.
Otec Filip vyhasol v prvých hodinách 26. mája 1595, vo veku osemdesiat rokov. Milovali ho jeho vlastní i celý Rím. Zomrel v atmosfére sviatku Božieho Tela. Tento rok splýva jeho sviatok, 26. máj, práve so sviatkom Božieho Tela. Práve v tejto atmosfére sme dnes oslávili jeho sviatok aj u nás v Petržalke. Zajtra si ho v našom Oratóriu uctíme aj hudobným večerom. V posledných rokoch života už svätý Filip nedokázal počas svätej omše udržať silné duchovné pohnutia, extázy, dokonca levitácie, či eucharistické zázraky, takže z dovolenia pápeža Gregora XIV. mohol ústrednú časť svätej omše sláviť sám. Na dvere izby, kde slúžil omšu, zvykli zavesiť nápis: „Ticho! Otec slúži omšu.“ „Poslednú omšu slúžil, radostne akoby za spevu.“ Keď mu podávali Viaticum, zanechal nám zapálený prejav vedomia nehodnosti, dôvery a lásky: „Pane, nie som hoden, a nikdy som nebol. Príď, láska moja.“ Bolo to eucharistické finále jeho veľkého života.
