otec Juraj Vittek
Zároveň liturgický kalendár dnes spomína aj na postavu
veľkého patróna Paríža, sv. Dionýza (saint Denis), mučeníka, ktorého dlho mylne
vo Francúzsku stotožňovali s Dionýzom Areopagitom. Francúzski oratoriáni,
ktorých podľa inšpirácie sv. Filipa Nériho založil vo Francúzsku veľký teológ
kardinál De Bérulle v ovzduší francúzskej spirituality sulpiciánov
a dal im silnú črtu diecézneho kňazstva, si zvolili Dionýza za svojho
patróna a ich prvé stretnutie sa začalo púťou k tomuto svätcovi. 9. októbra 2010 som aj ja práve v tento deň v Ríme napísal žiadosť
o založenie Oratória svätého Filipa Nériho na Slovensku.
Bolo to
v deň historicky prvej liturgickej spomienky vtedy čerstvo blahorečeného
Johna Henryho Newmana. Bolo to večer po tom, čo som slávil pre rímskych
veriacich v kostole Chiesa Nuova v
Ríme svätú omšu ku cti nového blahoslaveného nad hrobom svätého Filipa Nériho. Umocnením
tohto spoločenstva boli relikvie nového blahoslaveného prinesené priamo z
beatifikácie, ktoré daroval nášmu rodiacemu sa Oratóriu na Slovensko vtedajší
generálny zástupca Konfederácie Oratórií, otec Edoardo A. Cerrato, C.O. Dnes
ich uchovávame v našom kostole Svätej rodiny v bratislavskej
Petržalke. V čase zakladania Oratória na Slovensku som bol duchovným správcom Slovenskej katolíckej misie v Ríme.
Za môjho pôsobenia sa stretnutia slovenského spoločenstva v Ríme preniesli do
kostola san Girolamo della Carità, v ktorom vyše tridsať rokov pôsobil
svätý Filip Neri. Hneď oproti tomuto kostolu, na tej istej ulici Via Monserrato, pri námestí Piazza
Farnese sa nachádza Anglické kolégium (English College) pre formáciu kňazov
Anglicka a Walesu, v ktorom sa Newman počas svojej prvej cesty do
Talianska (ešte ako anglikán) stretol so svojím katolíckym priateľom Nicholasom
Wisemanom, neskorším arcibiskupom Westminsteru. Práve Wiseman nasmeroval
Newmana smerom k svätému Filipovi. Neskôr Newman sám vyznáva o svätom
Filipovi toto: „Viac než iných milujem starca so sladkým výzorom, viac ho
obdivujem. Poznám ho podľa jeho bielej hlavy, pohotového úsmevu, jeho bystrých
plných očí, slov, ktoré zapaľujú, len čo vyjdu z jeho perí, okrem chvíľ,
keď je uchvátený do extázy...“
Spomienka
sa neviaže na deň Newmanovej smrti, ako je to v prípade väčšiny svätých,
ale na deň jeho vstupu do katolíckej Cirkvi. Urobil tak v prítomnosti
vzácneho hosťa, kňaza pasionistu blahoslaveného Domenica Barberiho, ktorý sa po
svojom príchode v ten večer ani nestihol usušiť. Tohto svätého kňaza
spoznal Newman už predtým a rozhodol sa vykonať si u neho svoju
generálnu spoveď. Na druhý deň aj s dvoma spoločníkmi pred ním urobili
vyznanie viery, boli podmienečne pokrstení, prijali Eucharistiu a boli
prijatí do katolíckej Cirkvi. Newman potom odišiel do Ríma, aby tam našiel
svoje miesto v katolíckej Cirkvi. Pripravoval sa na podmienečné prijatie
kňazskej vysviacky a hľadal vhodný spôsob kňazského života pre seba
a svojich spoločníkov po návrate do Anglicka. Svoj domov napokon našiel
v oratoriánskom spôsobe života, ktorý sa mu stal skutočným útočiskom
a útechou až do smrti. Vysviacku napokon prijíma spolu s Ambrosom St.
Johnom, s ktorým ho bude viazať celoživotné priateľstvo v Oratóriu. Blahoslavený
kardinál Newman je príkladom pravého a autentického prestúpenia do katolíckej
Cirkvi. Ako anglikán založil tzv. Oxfordské hnutie obnovy, kde hľadali tzv.
strednú cestu (medzi rímskou Cirkvou a protestantizmom). Mal vedomie poslania
pomôcť anglickej cirkvi znovuobjaviť jej pôvodnú patristickú autenticitu, ktorú
ohrozoval liberalizmus, ktorý tvrdil, že na pravde nezáleží, že viera je osobná
a súkromná vec, že je viac o emócii, o chuti – každý verí, ako to cíti.
Uvedomoval si, že bez skaly, bez pravdy, bez dogiem, bez Cirkvi, sa kresťanská
viera zrúti ako dom postavený na piesku. Štúdium Otcov Cirkvi (najmä Otcov IV.
storočia) ho však postupne stále viac nasmerúvalo na katolícku rímsku Cirkev, v
ktorej objavoval stále viac a hlbšie prístav, kam smerovalo jeho úprimné srdce.
V katolíckej Cirkvi objavil apoštolskú postupnosť i autentické rozvinutie právd
viery obsiahnutých v apoštolskom ohlasovaní („živú pravdu, ktorá nemôže zostarnúť”).
Lead kindly light je názov básne, ktorú
Newman ešte ako anglikán napísal počas svojho pobytu v Taliansku. Táto
poézia vyjadruje hlbokú duchovnú a nadprirodzenú dynamiku Newmanovej cesty
do katolíckej Cirkvi. Napísal ju vo chvíli hlbokej duchovnej skúšky choroby,
ktorá ho zastihla na Sicílii (pravdepodobne týfusová horúčka), kedy si myslel,
že už zomiera. Keď sa uzdravil, počas svojej cesty späť do Anglicka, na morskom
pobreží v prieplave zvanom Bocche di Bonifacio medzi Sardíniou
a Korzikou, Newman odovzdal svoj život úplne vedeniu toho vľúdneho svetla.
Uvedomil si svetáctvo a márnivosť vo svojom živote, napriek tomu, že už
bol anglikánskym kňazom, ktorý svoj život daroval Kristovi. 16. júna 1833 tak
vznikla táto báseň, ktorú som nedávno preložil do slovenčiny pod názvom „Ty
vľúdne svetlo, ma veď“. Po návrate do Anglicka sa rozhodol odvážne
a prorocky pozvať k reforme anglikánsku Cirkev publikovaním tzv. Tracts, alebo traktáty. Cestou
z Talianska do Anglicka napísal báseň o prorokovi Jonášovi
a jeho odpore voči Božej vôli. Sústredil sa na to, že Jonáš prekonal svoj
odpor voči Bohu a vrátil sa do Ninive. V jeho príbehu videl aj svoj
boj s Bohom vo svojej chorobe na Sicílii. „Pride and sloth“, pýcha
a lenivosť, sú najväčšími nepriateľmi muža, píše v závere básne. Tie
bránia Božiemu mužovi vziať na seba prorockú úlohu.
A táto
prorocká úloha mu zostala po celý život. V roku 1863, 18 rokov po svojej
konverzii, napísal do svojho denníka: „Ó, akou osamelou a smutnou (forlorn
and dreary) sa stala moja cesta, odkedy som sa stal katolíkom! V tom je
kontrast – keď som bol protestant, vnímal som ako niečo fádne svoje náboženstvo
– ale odkedy som sa stal katolíkom, vnímam fádne a suchopárne svoj život,
a nie moje náboženstvo.“ Čoskoro musel čeliť ťažkostiam, ktoré ho trápili roky:
verejná potupa, prekážky, neúspechy, nepochopenie a klamstvá. Najprv,
samozrejme, zažíva odmietnutie zo strany prostredia, kde požíval toľkú úctu,
stratu priateľov z anglikánskej Cirkvi. Prvé tiene v katolíckom svete zažíva už počas svojej formácie v Ríme. Jeho dielo O vývoji kresťanskej doktríny (An Essay on the Development of Christian Doctrine), v ktorom objavil kontinuitu kresťanskej dogmy v katolíckej Cirkvi, sa nestretlo v Ríme s pochopením. Keďže ho písal ešte ako anglikán, jeho terminológia bola veľmi odlišná od terminológie, na ktorú boli zvyknutí v Ríme. Neznalosť angličtiny zo strany rímskych teológov a zlý francúzsky preklad ešte sťažovali schopnosť porozumieť Newmanovmu mysleniu. Svojmu priateľovi Dalgairnsovi píše: „Teraz, čo som dočítal svoje ,Príhovory‘, musím povedať, že je to najlepšie, čo som kedy napísal, a nemôžem uveriť, že by neboli katolícke a že nebudú užitočné. Niekedy mám chvíľky, kedy sa mi zdá, že sa mi krivdí. No musím všetko ponechať tomu, ktorý vie, čo má so mnou robiť. Ľudia ma nepoznajú a niekedy ma napoly obchádzajú. Ale bolo to i osudom svätcov, a môže to byť aj môj osud. On, ktorý rozdáva dary, je najlepším sudcom, ako mám používať svoje nadanie, ktoré vlastne patrí jemu. On má jediné právo konať svoju vôľu, a on vie, čo robí.“ Pri príležitosti prvého výročia Oratória v Birminghame (18. januára 1850) pripomenul v kázni o svätom Filipovi Nerim, že skutočný neúspech nie je možný, Boh žehná svojmu dielu na svoj spôsob: „[Svätý Filip] chcel pre seba a pre svojich ľudí jediné vyznamenanie – byť prehliadaný. Hovorieval, že treba pohŕdať celým svetom, nepohŕdať inými, pohŕdať samým sebou a pohŕdať tým, že mnou pohŕdajú.“
Verejnú potupu mu spôsobil až prípad Achilli po jeho návrate do Anglicka. V roku 1851 sa Newman počas prednášok o katolicizme dotkol zúrivej kritiky proti katolicizmu, ktorú rozpútal v Anglicku bývalý taliansky dominikánsky kňaz Giacinto Achilli, ktorý sa presťahoval do Anglicka. Newman obvinil Achilliho, že je klamár a sexuálny dravec. V skutočnosti sa iba odvolával na článok kardinála Wisemana. Tento prípad napokon skončil v súdnej sieni s obvinením Newmana z osočovania. Hoci sa s podporou Newmanových priateľov podarilo zhromaždiť dôkazy, súd napokon rozhodol v neprospech Newmana. Newman napokon nebol uväznený, ale pokutovaný sumou 100 libier šterlingov. Napriek tomu, že dosiahol morálne víťazstvo, vo všeobecnosti vznikol dojem, že bol zhanobený. Bolo to práve v tomto období, čo Newmana oslovili írski biskupi ohľadom projektu založenia novej katolíckej univerzity, ktorej sa mal stať rektorom. To znamenalo vzdialiť sa na dlhý čas od svojej Kongregácie Oratória. Newman to napokon prijal a v tomto období vzniká aj jeho klasické dielo Idea univerzity.
Aj v tomto prípade však Newman zažíval iba únavu a úzkosti. On si predstavoval univerzitu, ktorá by zachytila široký oxfordský záber a bola skutočnou katolíckou alternatívou pre katolíckych študentov nielen z Írska, ale aj z Anglicka či Spojených štátov. Írski biskupi však mali veľmi obmedzenú predstavu akéhosi druhu katolíckeho kolégia. Aj medzi samotnými biskupmi nebola zhoda. Nedôvera arcibiskupa Cullena voči Newmanovi mala pôvod okrem iného aj v Newmanovej snahe dať väčší priestor laikom vo vedení Univerzity, najmä prostredníctvom ním navrhovanej finančnej komisie. Okrem toho sa ukázalo, že rodiaca sa univerzita bude čisto írska a ťažko bolo možné očakávať, že by anglickí gentlemani posielali svoje deti na túto univerzitu. Avšak hlavným dôvodom vzdať sa úlohy rektora bola Cullenova neochota uznať Newmanove záväzky v birminghamskom Oratóriu. Dokonca navrhoval, aby sa celé Oratórium prenieslo do Dublinu. Newman sa napokon definitívne vzdal vedenia univerzity.
Ďalší Newmanov neúspech súvisel s prekladom Svätého Písma. V roku 1857 ho anglickí biskupi poverili novým prekladom Biblie. Cítil sa poctený. Bol informovaný, že kroky k takémuto prekladu boli urobené aj v Spojených štátoch. Očakával ďalšie inštrukcie, ale napokon tento projekt išiel do stratena a nikdy sa neuskutočnil. O niekoľko mesiacov neskôr ho čakalo ďalšie sklamanie. Išlo o obľúbený katolícky časopis The Rambler, ktorý bol kritický voči biskupom. Biskupi chceli tento časopis cenzúrovať. Newmanov biskup William Ullathorne sa chcel tomu vyhnúť a vo februári 1859 požiadal Newmana, aby presvedčil šéfredaktora Richarda Simpsona k abdikácii. Neskôr nástojil na tom, aby Newman sám prevzal vedenie časopisu. Newman váhal, ale napokon to prijal, pretože sa stotožňoval so základným cieľom časopisu The Rambler, ktorý mal byť časopisom pre vzdelaných laikov. Časy však ešte neboli zrelé pre túto ideu, žeby totiž laici mohli v niečom prispieť k blahu Cirkvi. Čoskoro Ullathorne Newmanovi odporučil, aby sa vzdal vedenia. Newman však ešte musel vydať ďalšie číslo a tak využil príležitosť k tomu, aby napísal článok o úlohe laikov s názvom „Ako sa radiť s veriacimi o veciach týkajúcich sa katolíckeho učenia“ (On Consulting the Faithful in Matters of Doctrine). V Ríme bol napadnutý tými, ktorí s ním nesúhlasili. Keď sa o tom dozvedel, napísal list, v ktorom ponúkol svoju obhajobu. V Ríme pripravili zoznam námietok, na ktoré mal odpovedať. Z nejakého dôvodu sa však tento zoznam, ktorý bol zverený kardinálovi Wisemanovi, k Newmanovi nikdy nedostal. A tak si Newman myslel, že vec upadla do zabudnutia. V Ríme to však interpretovali inak a na osem rokov upadol Newman do nemilosti. Vec sa doriešila až v roku 1867, keď boli niektorí Newmanovi priatelia na návšteve vo Vatikáne.
Ustavičné protivenstvá, jedno po druhom, verejná potupa, obštrukcie biskupov, frustrácie a nepochopenia vyvrcholili v roku 1864. Celý život hľadal úprimne pravdu a trpel pre ňu. V januárovom čísle magazínu Macmillan’s Magazine Charles Kingsley, anglikánsky kňaz, profesor moderných dejín na Cambridge okrem iného konštatoval: „Samotná pravda nebola nikdy čnosťou rímskeho kléru. Otec Newman nás informuje o tom, že nie je nevyhnutné, aby pravda bola jeho čnosťou a vo všeobecnosti ňou nemá byť. Hovorí, že prefíkanosť je zbraň, ktorú nebo dalo svätým, aby odporovali hrubej sile skazeného sveta...“ V tomto momente vyšiel Newman zo svojho ticha a rozhodol sa reagovať. Newman je v tejto chvíli zasiahnutý v najprincipiálnejšom mieste svojej bytosti – v otázke úprimnosti a vernosti pravde. Nemôže nereagovať a píše dielo Apologia pro vita sua, v ktorom nechce presvedčovať o svojich pozíciách, ale hlavne chce ukázať, že v živote postupoval vždy s integritou a čestne. Zároveň mohol takto zaspomínať na svojich priateľov a vyjadriť im svoju vďačnosť, rešpekt a úctu. Písanie tejto knihy mu spôsobilo veľa bolesti, pretože si musel znovu pripomínať udalosti, ktoré mu spôsobili toľko utrpenia. Napokon však dielo bolo takmer bez výnimiek prijaté veľmi dobre, obnovili sa priateľstvá, priznali mu talent a autoritu.
Posledná obeť, ktorej musel čeliť, sa týkala Oxfordu. Išlo o projekt založiť tam oratoriánsku misiu. Myšlienku prijali katolícki rodičia i Newmanov biskup Ullathorne, ktorí videli v Newmanovi ideálneho pastiera pre katolíckych študentov na Oxforde. Avšak napokon zvíťazili obavy tých, ktorí mali strach, že osobnosť Newmana pritiahne na Oxford (vtedy všeobecne považovaný za antikatolícky) stále viac katolíckych študentov. Ich námietkou bola prítomnosť osoby Newmana na Oxforde. Aj tu zvíťazili klamstvá a predsudky. Odporcami Newmana boli vplyvné osoby v Ríme, medzi nimi aj westminsterský arcibiskup Henry Manning. Newman sa napokon opäť stiahol. Jeho najväčším literárnym úspechom bolo v tomto čase jeho dielo Gramatika súhlasu (An Essay in Aid of Grammar of Assent), ktoré publikoval v roku 1870. Toto dielo vyjadruje Newmanovu základnú pastoračnú starosť, že totiž viera má svoj racionálny základ, že sú dôvody veriť.
Napokon, keď sa pápež Lev XIII. rozhodol Newmana menovať za
kardinála, pápežovi napísal list s vysvetlením svojej túžby zostať v
„milovanom Oratóriu“: „Tridsať rokov som žil v mojom hniezde, v milovanom
Oratóriu, v pokoji a šťastí. Chcel by som poprosiť Vašu Svätosť, aby
ste ma neodnímali svätému Filipovi, môjmu otcovi a patrónovi, a aby
ste ma nechali zomrieť tam, kde som žil tak dlho...“ Newman prijal kardinálsky
klobúk a tak sa mračná, ktoré boli nad ním celé roky, definitívne rozplynuli.
Žil ešte ďalších jedenásť rokov v birminghamskom Oratóriu a zomrel
v roku 1890 ako 89-ročný.
Newmanovo
rozprávanie o jeho osobnom príbehu v diele Apológia pro vita sua sa končí poukazom na svätého Filipa Nériho –
neúnavného, príťažlivého, pravdivého, nepokryteckého a autentického evanjelizátora.
Vyjadruje najvnútornejšiu úprimnosť Newmanovho srdca: „Svätý Filip mal zvláštny
odpor voči každej pretvárke v sebe samom i v druhých,
v reči, v obliekaní alebo v čomkoľvek inom. Vyhýbal sa každej
strojenosti, ktorá mala príchuť svetáckych poklôn, a vždy sa prezentoval
ako veľký zástanca kresťanskej jednoduchosti vo všetkom. Takže keď sa musel
dohadovať so svetácky prešpekulovanými ľuďmi, nebol veľmi ochotný sa im
prispôsobiť. Nakoľko to bolo možné, nechcel mať nič s dvojtvárnymi ľuďmi,
ktorí nešli jednoducho a priamo k veci. Čo sa týka falošníkov, neznášal
ich a vždy pripomínal svojim duchovným deťom, aby sa im vyhýbali ako moru.
Toto sú princípy, na základe ktorých som konal predtým, než som sa stal
katolíkom. A verím, že toto sú princípy, ktoré ma budú viesť
i naďalej.“
